Namiesto súťaže názorov sledujme činy
Keď sa rozhodujeme o bezpečnosti na pracovisku, často sa pýtame: „Čo si o tom myslia zamestnanci?“.
No existuje lepšia otázka: „Čo naozaj robia?“.
V ekonómii poznáme pojem odhalené preferencie. Označuje rozdiel medzi tým, čo ľudia tvrdia (dotazníky, deklarácie) a tým, čo reálne robia. A práve v oblasti BOZP to má zaujímavé dôsledky.
Ak zamestnanec tvrdí, že „bezpečnosť je prvoradá“, ale každý deň obchádza predpisy, jeho skutočnou prioritou je niečo iné. Možno chce stíhať, možno sa len spolieha, že „to nejako dá“. V oboch prípadoch odhaľuje svoju preferenciu: je ochotný riskovať, ak z toho niečo získa.
Práve z týchto „odhalených preferencií“ vieme zistiť viac ako z dotazníkov
Pozorované správanie môže ukázať, aké kompromisy zamestnanci robia: medzi rýchlosťou a kvalitou, medzi komfortom a ochranou, medzi rutinou a opatrnosťou.
Z pohľadu zamestnávateľa je to vzácna informácia. Ukazuje, kde je potrebné posilniť bariéry/opatrenia, zmeniť organizáciu práce alebo poskytnúť lepšie nástroje. Cez činy zamestnancov odhaľujeme, čo systém nezvláda.
Ekonomický rozmer bezpečnosti: koľko stojí život?
Znie to cynicky, ale ekonomická veda sa pýta: Akú hodnotu pripisujeme životu alebo zraneniu v práci? Nie preto, aby sme určili „cenu človeka“, ale aby sme vedeli porovnať náklady a prínosy opatrení.
Napríklad: ak výrobné zamestnanie prináša vyššie riziko, musí byť lepšie platené. Pracovníci si to vynútia nepriamo – uprednostnia radšej menej rizikovú prácu za rovnakú mzdu. Práve tento rozdiel v plate (tzv. kompenzačný mzdový diferenciál) ukazuje, akú hodnotu pripisujú zamestnanci zníženiu rizika. Takto vznikol koncept „hodnoty štatistického života“ (VSL), ktorý sa používa pri cost-benefit analýzach.
Ak firma investuje do opatrení, ktoré znižujú riziko, môže nielen znížiť nehodovosť, ale aj ušetriť na rizikových príplatkoch. Ekonomický motív pre bezpečnosť je silnejší, ako sa zdá.
Zistenia z praxe: nie extrémy, ale zdravý stred
Štúdie ukazujú, že najnižšiu úrazovosť majú tí, ktorí majú miernu toleranciu k riziku.
- Tí, ktorí sa ničoho boja, sú často neistí a robia viac drobných chýb.
- Tí, ktorí sú príliš odvážni, podceňujú riziká a častejšie ich obchádzajú.
Bezpečnosť je teda najvyššia tam, kde zamestnanci poznajú riziká a rozumne s nimi pracujú. To sa dá podporiť lepšou organizáciou, otvorenosťou pri reportovaní near-miss (nebezpečné udalosti/skoronehody) a nástrojmi ako poka-yoke.
Od teórie k praxi: ako odhalené preferencie využiť vo firme?
- Sledujte správanie: porušovanie postupov, near-miss, používanie OOPP, dochádzka na školenia.
- Porovnajte zmeny, témy, úlohy: kde sa rizikové správanie opakuje?
- Nepotrestajte ho. Zistite, prečo vzniká. A upravte bariéry / opatrenia, prestávky, organizáciu práce.
- Využite ekonomický argument: spočítajte, koľko stojí fluktuácia alebo rizikový príplatok.
Chcete sa ponoriť hlbšie?
Celý článok si môžete bezplatne prečítať na našom Patreone „Bezpečák 2.0“.